Už chcem ísť preč do vlastného

Je jasné, že každý rodič má určité predstavy o živote svojich detí. No tieto predstavy sa nezhodujú s predstavy daných dvoch ľudí. Sú odlišné, pretože každý človek je predsa odlišný. Sme iný. No predstavy, ktoré oni majú, nám chcú nanútiť a my musíme robiť všetko podľa. Pretože len oni majú pravdu. Zo seba robia chudákov a my sme tí najhorší, lebo nerobíme všetko podľa nich. Sme hrozní, lebo si z nich robíme sluhov. Pritom na naše činnosti a povinnosti sa pozerajú ako na niečo, čo sme robiť nemuseli a nemali. Sú pre nich podradné. Veď na čo by sa nás snažili pochopiť. Veď my sme doma, tak musíme všetko robiť podľa nich. Je to naša povinnosť plniť ich predstavy predsa. Potom sa dostávam do tej situácie, keď chcem vypadnúť z tohto miesta, čo najskôr. Tie uštipačné slová, ktoré vedia vyslovovať neustále a deptať ma tým.. Jasné, zostaň doma, neodchádzaj, veď máme len teba. Ale potom sa ma snažia len stále ovládať. Vlastne aj týmto psychickým vydieraním sa snažia ovládať môj život. Aby som robila všetko podľa ich predstáv. Lebo ja nemôžem mať vlastný život, vlastnú predstavu a vlastné činnosti, čo by som chcela robiť. Všetko je podmienené im. Raz chcem ostať doma, ale tak mi znepríjemnia tento pobyt, že nemám chuť tu ostať. Chcem odísť, čo najskôr. Pretože takéto psychické vydieranie sa nedá vydržať. Niekto si povie, že to nič nie je. Ale ja si chcem robiť veci podľa seba. Nechcem byť len niekoho bábkou, ktorej nestačí, keď upečiete. Keď umyjete prvú várku riadu. Samozrejme, že umývate aj po iných, nielen po svojom pečení. Ešte sa sťažujú, že ste to celé nepoumývali, nepoutierali, aj ďalšie riady, ktoré sa tam znova nakopili po druhých ľuďoch. Lebo vy len študujete a oni pracujú. Oni sú niečo viac a vy sa nemusíte učiť. Veď oni len chodia do roboty, ale vy sa musíte učiť, pracovať a ešte stíhať aj ich príkazy. Kedy to konečne skončí? Už len týždeň, tak vydrž. Neblázni.